Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Dobre, rok 2020 určite nebol pre slovenskú scénu taký výrazný a silný ako jeho predchodca. Vtedy sme sa tešili zo štúdiovej práce kapiel a projektov ako IONS, CEREMONY OF SILENCE, LANDLESS, SYMFOBIA, V13AULT a samozrejme ČAD, MORNA, STERCORE, SHAPED IN DREAMS, CASTAWAY alebo STERCORE. Čo však uplynulé mesiace strácali na kvantite, to sa podarilo dohnať na kvalite. Hneď dva albumy slovenských umelcov z roku 2020 totiž spĺňajú aj tie najprísnejšie štandardy európskej a v mnohých ohľadoch aj svetovej úrovne tvrdej gitarovej hudby.
Je pozoruhodné, že pod jedným z nich je podpísaný ten istý gitarový strelec ako pod minuloročnou nahrávkou projektu IONS. Jakub Tirčo dozaista nepatrí k záhaľčivým typom muzikantov. Úprimne, ak by som mal vybrať jednu jedinú vec zo slovenskej scény za minulý rok, bez váhania siahnem po krásnom obale épéčka „Noises & Colours“.
Kým v IONS Tirčovi výrazne sekunduje slovenská djentová spevácka jednotka Shorty a robí tak z celého materiálu tak trochu TESSERACT spod Tatier, Jakubove sólové nahrávky majú v sebe čaro tých pamätných večerov v bratislavskom Randale, keď sme mohli obdivovať mená ako ANIMALS AS LEADERS alebo INTERVALS, POLYPHIA, Nick Johnston či dvojicu Plini a Jakub Zytecki. Jednoducho energiu a umenie tých zvláštnych introvertných sympaťákov, ktorí strávili detstvo a mladosť s gitarou v detskej izbe - koncerty také odlišné od obligátnych silných póz, pompy a pátosu metalových kapiel.
Tirčo má zo všetkých spomínaných silných značiek najbližšie k austrálskemu zázraku menom Plini, aj keď ten má vo svojom hudobnom výraze oveľa viac jazzových kľučiek a rytmických zlomov. Slovák žijúci v Prahe je priamočiarejší, aranžérsky úspornejší a hoci je Pliniho novinka „Impulse Voices“ jeden z najvýraznejších materiálov minulého roka, ak mám chuť na inštrumentálne žánrovky tohto typu, vyhráva u mňa jednoznačne „Noises & Colours“.
Sám Jakub priznáva, že sa pri tvorbe svojej novinky nesnažil byť „heavy“ ani progresívny, pracoval s jednoduchými melódiami a obľúbenou metódou repetetívnosti, ktorú považuje do istej miery za terapeutickú. Určite nie je náhoda, že veľmi podobne to robia aj dánski machri VOLA, ktorých bubeník je zvečnený aj v prvej skladbe tohto albumu. Tirčo sa tým pridáva k sympatickému trendu slovenských muzikantov, ktorí spolupracujú s producentmi, hudobníkmi, štúdiami, masteringovými a mixážnymi profíkmi z celého sveta. Domácej scéne takéto niečo veľmi prospieva.
Teším sa, že sa mi aj touto nahrávkou potvrdzuje teória o tom, že súčasné „retro“ medzi progresívnymi hudobníkmi už dávno nie sú sedemdesiate roky a že práve seriál Stranger Things je so svojím kultovým soundtrackom v mnohom zodpovedný za 80’s mániu nielen v rockovej či metalovej hudbe. Tie jemné synťáčikové vlnky majú na Tirčovom albume veľké čaro. Mimochodom, jemnosť, striedmosť a vkusný minimalizmus - to sú všetko znaky zrelej tvorivej osobnosti, zvlášť pri gitaristovi takýchto kvalít.
Často musím v tejto súvislosti myslieť na skutočnosť, že Jakubovou domovskou kapelou sú HEĽENINE OČI; čo je... ako to slušne povedať... dokonale vyladené zábavové hudobné teleso. Kapela, ktorá dokáže na gram presne vyvážiť vplyvy stálic typu HORKÍŽE SLÍŽE či POLEMIC - takým spôsobom, aby dobre bolo a páľenka na letných festivaloch chutila a ľudia pod pódiom radosť mali, skákali a jašili sa. Jednoducho, musíte pri nich uznať, že to robia dobre. Presne viete, prečo majú úspech, oceňujete ich inštrumentálne kvality, zohratosť a zmysel pre šoumenstvo. A zároveň máte z celej tej vypočítavosti a vtieravosti naliehavý pocit úzkosti a chuť zvracať silným prúdom. Je Tirčova sólová tvorba ovplyvnená jeho domovskou kapelou, alebo je naopak taká dobrá, lebo je absolútnym únikom zo sveta jednoduchej zábavy obyvateľstva?
V každom prípade tu máme materiál, ktorý nie je tradičnou domácou odpoveďou na svetové trendy spred piatich či desiatich rokov. Toto je hudba, ktorá sa môže hrdo pozrieť do očí ktorémukoľvek veľkému menu súčasnej žánrovej scény. Viem si predstaviť, že tak, ako je Plini dokonalým spríjemnením denného programu na pódiách festivalu Brutal Assault, to isté, len v červeno-modro-bielom by s prehľadom dokázal aj prešovský strelec Jakub Tirčo. Zoznámte sa s najlepším slovenským albumom za rok 2020.
Namlsán recenzí a Rudiho nadšením jsem se pustil do soustředěného poslechu. Jakkoliv rozumím tomu držet palce domácí omladině a podporovat ji, tak ani nápady ani zvukem se Jakub zatím na úrovni světových jmen jako je PLINI nebo ANIMALS AS LEADERS nepohybuje. Jestliže to měl Tosin Abasi s poslední nahrávkou u mě za 7/10, nový PLINI možná dosáhne na 8/10 tak tady je to přeci jen o pár úrovní níže. A tak to vnímám i v kontextu hudby, kterou produkují jeho žánroví kolegové ze sousedství Jakub Żytecki nebo Tomáš Raclavský. Rozhodně ale zajímavý příslib do budoucna a v každém případě v rámci žánru nadprůměr.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.
Low-key scandi thriller o druhém největším vyšetřování v dějinách Švédska má pár dramaturgických botiček, ale svým důrazem na skvělé postavy a trpělivě budovanou atmosféru odhodlaného zoufalství dokáže ve finále trefit na solar. Silná a poctivá minisérie!
Krásno vyšlo včera, na výročie obety Jana Palacha. Ak chcete mať zimomriavky z počúvania slovenského metalu, čo najskôr si dajte tento prvý veľký domáci album tohto roka.
Nelze jimi pohrdat, musíte je milovat! Bezejmenná novinka nepřekvapí ve smyslu žánrových změn, ale přijde mi rafinovanější a propracovanější než kdy předtím. Rozhodně však ne na úkor intenzity a nekompromisního přístupu. Tady vše při starém a dobrém!
Už pár dnů mě trápí teploty, tak se nořím do hojivého babylonského bláta těchto Belgičanů. Ve své drone doomové přísnosti je to krásný, bezmála hřejivý delirický zážitek, který jedním dechem proklíná i povznáší, elegantně tančí i trpí v křečích.